61.Časť
O pár dní skôr.
Maggie : Ja – hapčí – by som – hapčí – tam mala ísť, lebo viem popísať syndrómy – hapčí !!
Ashley: Nezabudni kúpiť nový teplomer!
Maggie: Dobre....dobre.....
Ashley : OK a dones ešte aj nejaký ľad do vane.
Z pohľadu Maggie. Na chodbe.
Maggie : ( v duchu ) Uff... To šlo hladko. Čakala som, že ma prekukne aspoň Ashley. Ale tá je teraz trochu mimo.
Maggie zamierila do Zekovej izby. Vytiahla spomedzi Ashleyiných učebníc atlas sveta.
Maggie : Kam tak – hapčí - mohol Zeke ísť.
Žiadne miesto ju nenapadlo, ale spomenula si na sen, ktorý sa jej sníval, keď bola ešte malá, jej Zeke vravel, že ak ho bude potrebovať, musí použiť nejakú jeho vec. Ukázal jej rodinný šperk pod parketami. Bol to kryštálový prívesok. Srdce. Potom jej pošepkal, že keď je s ním pokrvné spojená nájde ho.
Maggie : No tak, Margaret, je to hovadina... No dobre, dobre... nič iného mi aj tak nezostáva.
Odhodlaná nájsť Zeka, vypáčila Ashleyinym pilníkom parketu. Našla tam krabičku. Bolo v nej priehľadné srdiečko. Zakryla parketu a sadla si na posteľ.
Maggie : Čo teraz..?.. som s ním pokrvne spojená....ach...hapčí.. To je ono!
Maggie zobrala z malej kuchynky nôž a pichla sa do špičky prsta. Zjajkla a kvapku krvi obtrela o prívesok. Chytila retiazku a začala ňou krúžiť ponad mapou sveta. Pocítila tlak a srdce sa pritislo na ostrov v Atlantickom oceáne blízko Juhoafrickej republiky. Ostrov sa volal TRISTAN DA CUNHA.
Maggie : Ešte ďalej ísť nemohol... Joj... Ide sa na to.
Keď Mag prechádzala popri známej sopke. Bolo jej ľúto, že tu Ash zostane sama. Zrazu narazila do neviditeľnej steny a tá ju hodila päť metrov späť. Skúsila to znova a celé sa to zopakovalo. Potom do prázdna hodila kameň. Ten prešiel.
Maggie : To nie je fér! Hapčí!
Maggie myslela na vodu a keďže bola v poslednej dobe, čo sa týka živlov veľmi citlivá, zo zeme pri nej vystrekli pramene vody. Prekvapila sa, no nasmerovala ich proti neviditeľnej stene. Narazili na pomyselnú prekážku, ktorú pomaly, ale iste posúvali.
Maggie : Tak Zeke to premohol a ja nie? Tak na to zabudnite.
Maggie sa naštvala. Rozpršalo sa a začalo hrmieť. Celá premokla, ale bolo jej to jedno. Musela nájsť Zeka, no najskôr musí zdolať toto. Malé pramene vody spojila do jedného veľkého a ten ju obalil. Išla dopredu. Narazila na neviditeľnú stenu, ale tlačila vodou aj silou vôle. Zrazu tlak povolil a Maggie sa natiahla na zemi doluznačky. Bola celá mokrá a prach a špina zo zeme sa na ňu nalepili. Zakliala, kýchla, postavila sa a posledný raz sa obzrela. Srde na retiazke si zavesila na krk a s odhodlaním vykročila.
Išla do lesa smerom na východ. Bol to Zakázaný les. V duchu si povedala, že sa nemá čoho báť, ale pre istotu, aby odradila zlých (a možno aj tých dobrých) duchov, si začala spievať. Bola to nejaká americká odrhovačka, ktorá hrala na diskotéke pred tým, ako odišli do Doubie. Vtedy by sa jej zdalo toto všetko aj vo sne ako úplná hlúposť. No možno je to celé len sen. Tú úvahu hneď zavrhla. Rozmýšľala čo asi robí jej rodina vo Francúzsku. Jej otravný mladší brat, mama, ktorá ju vždy poučovala a karhala. A samozrejme jej otec, ktorý sa vytočil za každú maličkosť. Aspoň, že sa s ním už teraz nemusí učiť matiku, pomyslela si. Uvidela pred sebou obraz ako na ňu otec kričí, že matematiku nikdy vedieť nebude a že ju zaujímajú len chlapci a šminky. Naposledy nadával, lebo škrípala ceruzka a nepozdávala sa mu kalkulačka. Pri spomienkach sa usmiala, ale... Ako vysvetlí svojej rodine, kde bola? Čo robila? Zavrú ju do nejakého ústavu. A aký projekt odovzdá? O duchoch a šamanoch? O vzdialenej rodine? Našťastie, že v tom je so mnou Ash, uvedomila si Maggie.
Z úvah ju vyrušili až šuštiace listy niekde pred ňou. Ocitla sa na čistinke. Pred ňu sa postavili dve postavy. Josh a Olívia.
Maggie : Ako ste sa vy dokázali dostať cez ten múr?
Josh : Si výstavný kus, Mag.
Maggie bola naozaj opakom výstavného kusu. Bola celá mokrá a zabahnená. Vlasy mala zlepené a tvár špinavú. Oblečenie ani netreba opisovať. Ale Maggie si aspoň raz zachovala chladnú hlavu.
Maggie : Pre teba som Margaret.
Olívia : Takže, Margaret, tvoje posledné slová pred smrťou?
Maggie : A čo tak zbohom?
Maggie vytvorila tornádo a zmietla ich z cesty. Oni len vyvalili oči a zízali na Maggie. Tá bola tiež prekvapená, veď toľko sily nikdy nemala a pritom sa dosť oslabila keď posúvala neviditeľnú stenu. Nechcelo sa jej bojovať, nemala ani čas, ani náladu a silu, ani chuť sa teraz naťahovať. Len tak okolo nich prešla prekvapená sama sebou.
O dva týždne neskôr.
Maggie bola naozaj vyčerpaná, hladná a aj smädná. Nie všade sa predsa nachádzala pitná voda. Vyzerala ešte horšie ako sa cítila. Keď sa konečne sa dostala do Francúzska, našla si hotel, okúpala sa upravila sa a predovšetkým si odpočinula. Keď to všetko absolvovala, vybrala sa k rodnému domu. Zase ňou zmietal zmätok a otázky. Zastala pred moderným domom, preskleným a pocítila teplo domova. Zazvonila na zvonček a otvoril jej dvanásť ročný chlapec s kučeravými vlasmi (podobnými ako mala ona sama, len svetlejšími) a hnedými očami. Maggie nechápala, prečo sa aspoň neusmeje, neprekvapí alebo nepoteší. Zmätene sa na ňu chvíľu díval, ako keby sa niečo snažil zistiť a potom zavolal.
Chlapec : Máámíí!
Dole zbehla žena.
Žena : Želáte si niečo?
Maggie : (zasmiala sa a vrhla sa žene okolo krku) Ách mami, tak si mi chýbala!
Mama : Prepáčte, ale... poznáme sa?
Maggie : No dobre, bola som dlhšie preč a ešte odídem, ale nemusíš byť na mňa taká naštvaná!
Mama : Ja neviem kto ste a asi vás budem musieť poprosiť, aby ste odišli. Neviem ani ako sa voláte.
Maggie : To som ja, tvoja dcéra, Maggie! Margaret Matthewsová! Toto je ako zlý sen.
Mama : Je mi ľúto.
Maggie : Tak aspoň ty, Paťo! To si ma naozaj nepamätáš? Mali sme sa veľmi radi! No dobre...no... robili sme si zle, ale tak ako brat a sestra. Nepamätáš si, keď som ťa nechtiac zhodila z hojdačky a ty si si rozbil hlavu, alebo keď sme si požičali mamine topánky na opätkoch a ja som si vytkla členok a ty si zlomil opätok?
Paťo : Ocíí!
Zo záhrady bolo počuť krik a rachot. Dotackal sa chlap v roztrhaných teplákoch a zamaľovanom starom svetri.
Otec : Kvôli vám som zamaľoval aj to, čo som nemal! Dúfam, že je to súrne.
Maggie : (už úplne zúfalá) Tati, ty si ma určite pamätáš!
Otec : Prepáčte slečna, ale s niekým ste si nás museli pomýliť...
Maggie : Ale, ale..to nie je možné.
Medzi tým sa jej zavreli dvere pred nosom. Pohostinnosť nadovšetko.., pomyslela si. Vôbec tomu nerozumela. Prečo ju nepoznali? Vymazal im niekto pamäť? Snažila sa nevšímať si to aby sa sústredila na Zeka. V Španielsku sa nalodila a cestovala až do Afriky do Angoly. Tam si požičala auto (ktoré už asi bohužiaľ nevráti) a nakúpila veľa potravín a zásob vody. Neskôr nasadla na loď na ostrov Tristan da Cunha. Keď stála na pevnine, vydýchla si. Boli to už skoro dva mesiace, čo bola preč. Zdalo sa jej to až nereálne.
Na ostrove dlho blúdila. Hľadala nejakú osadu, malý domček, chatku, hocičo. Potrebovala si oddýchnuť, lebo v noci odháňala divé zvery, no tie ju skoro vždy poranili a tak mala čím ďalej tým viac boľavých a krvácajúcich rán. Potraviny jej už dávno došli a strašne dlho už nič okrem ovocia nemala v žalúdku a to ju aj tak zasýtilo len na chvíľu. Keď strela domorodcov, strašne sa vydesila. Na krku mali zavesené ľudské zuby, boli pomaľovaní a nosy mali prerazené kosťami zvierat. Keď ju uvideli, zavolali na šamana. To došlo Maggie až potom, čo dokrivkal starý muž v ešte divnejšom „oblečení“ ako ostatní. Boli od seba vzdialení asi desať metrov. Šaman začal niečo zariekavať, zhíkol, pozrel na prekvapenú dievčinu, znova niečo zabľabotal neznámou rečou a vypustil na Maggie bojovníkov. Tá len zdvihla rukami, urobila tornádo a poslala ho na nich. Nič im neurobilo, respektíve, mali niečo, čo ich chránilo pred Maggienymi schopnosťami. Šaman sa zatváril neprístupne. Vyvolal ducha a zhmotnil ho. Duch sa zahnal šabľami a hádzal ich na Maggie. Tá sa skoro každej uhla, ale jedna sa jej obtrela o bok a vytvorila štipľavú ranu. Mag už v očiach nemala strach, ale hnev. Rana ju bolela a krvácala ešte viac ako ostatné, ale schytila jednu zo šablí a hodila ju späť. Jej sila v rukách a presné mierenie preleteli rovno cez ducha a trafili šamana rovno do brucha. Zabilo ho to hneď lebo už bol starý. Duch sa rozplynul a domorodci utiekli. Maggie sa potešila, že sa vie o seba konečne sama postarať. Teraz si už len vymyslieť nejaké argumenty na prilákanie Zeka späť.
Keď sa znova stratila v džungli, od únavy dopadla na tvrdú zem. Bolelo ju celé telo. Pichalo ju v bokoch a krvácali čerstvé rany. Trmácala sa už veľmi dlhú dobu. Zrazu pocítila hrozný chlad. Bola tak vyčerpaná, že sa už nedokázala ani triasť od zimy. Pohltila ju tma. Ochabnuté viečka sa jej zavreli a zmysly otupili. Dych sa spomalil a srdce jej začalo biť čoraz pomalšie....Myslela už len na to, že bola tak blízko a teraz už len odchádza úplne zbytočne...
Komentáre
Prehľad komentárov
Ach! Úbohá Maggie. Nemusela síce toho chlapíka zabiť, ale aj tak som rada, že prežila ona. Prečo ste skončili v tak napínavej časti?! Teším sa na ďalší diel :) :D
bez nadpisu
(Milka, 7. 5. 2010 20:14)